Záhada záhad rozlúštená. Toto je dôvod, prečo sa zlým ľuďom darí a tí dobrí trpia

Vo svete, kde očakávame karmickú spravodlivosť ako samozrejmosť, sa neraz ocitneme v rozpakoch. Vidíme ľudí, ktorí konajú zlo – s úsmevom, bez výčitiek, bez následkov. A na druhej strane tých, čo celý život konajú dobro, no sú trápení, chorí, vyčerpaní. Ako je to možné? Nevracia sa zlo tomu, kto ho činí? Nepatrí odmena do rúk spravodlivým?

Na prvý pohľad sa môže zdať, že vesmír zlyháva v distribúcii spravodlivosti. No možno je to celkom inak. Možno sa nepozeráme dostatočne hlboko.

Myseľ ako architekt karmy

Základným kameňom pochopenia tejto "nespravodlivosti" je uvedomenie si, že karma – alebo zrkadlenie činov – nie je odmena a trest zvonka. Je to prirodzený odraz nášho vnútorného presvedčenia, nášho súhlasu so sebou samým.

Zlý človek, ktorý verí, že koná správne, nevníma svoje skutky ako temné. Jeho vedomie s nimi nesúznie, neprijíma ich ako hriech. A preto ich ani jeho telo či duša ako hriech nezachytávajú. Mentálny a emocionálny systém zostáva bez ujmy, a to práve preto, že necíti vinu. Jeho skutky sa ho nedotknú – lebo on sa ich "nedotýka" zvnútra.

Dobro však nie je imúnne voči bolesti. Práve naopak.

Svetlo je citlivé

Dobrý človek, ten s vycibreným svedomím a srdcom, ktoré dokáže spolucítiť, si veľmi dobre uvedomuje aj najmenšie zaváhania. Citlivo vníma svoje slabosti, myšlienky, ktoré ho znepokoja, hnev, ktorý ho prekvapí, či nevraživosť, ktorú nedokáže úplne potlačiť. A tým, že si ich uvedomuje, vytvára s nimi kontakt. Nevedome im dovolí vstúpiť do svojho systému – duševného aj fyzického. Zaoberá sa nimi, rozoberá ich, trápi sa. A tým ich zakotvuje vo svojej realite.

To, čo zlý človek nevidí a nepripúšťa – sa ho netýka.

To, čo dobrý človek precíti a prijme – zanecháva v ňom stopy.

Nie náhodou majú práve ľudia s "veľkým srdcom" často aj veľké bolesti. Ich citlivosť je zbraň i kríž zároveň. A práve v tejto emocionálnej otvorenosti sa často rodí pôda pre psychosomatické prejavy. Vrátane vážnych chorôb.

Rakovina ako dotyk tieňa

Nie je náhodou, že mnohí duchovní autori spájajú onkologické ochorenia so súžením duše. So zadržanou bolesťou, s potlačenými výčitkami, s nevyjadreným smútkom. Senzitívny jedinec si je až príliš vedomý všetkého "nečistého" v sebe. Neodpúšťa si. Neustále sa hodnotí. Snaží sa byť ešte lepší – a tým pádom je stále vystavený pochybnostiam o svojej čistote.

Z toho vyplýva silná myšlienka:

"Hriech sa stáva hriechom až vtedy, keď ho prijmem za hriech."

To znamená, že vedomie je katalyzátorom dôsledku. Ak niekto zabije, no neverí, že zabil, neotvára dvere následkom. Ak však niekto zvýši hlas na blízkeho a vnútri sa spúšťa lavína výčitiek, môže sa hoci "nevinný" čin premeniť na samoničiacu silu. Telo a duša nepoznajú objektívne pravdy. Poznajú len náš súhlas s nimi.

Ako teda žiť s vedomím dobra, no bez samodeštrukcie?

Odpoveďou je súcit aj so sebou samým. Mať otvorené srdce pre svet, ale aj pre vlastné nedokonalosti. Priznať si chyby – ale ich nezveľaďovať. Precítiť vinu – no neidentifikovať sa s ňou. Dovoliť si byť človekom, nie svätcom. A hlavne – neprijímať temnotu ako svoj definitívny obraz.

V nebi sa ale nezabúda

Hoci sa zdá, že tento svet často odmeňuje bezohľadnosť a trestá súcit, nesmieme zabudnúť, že Zem nie je konečná autorita nad spravodlivosťou. V pozemských podmienkach môže víťaziť moc nad pravdou, hrubosť nad citom, a klamstvo nad úprimnosťou. Ale existuje vyšší poriadok, ktorého očiam nič neunikne.

Každý náš čin, slovo, myšlienka – i ten najtichší poryv duše – sa zapisuje do jemnohmotného záznamu, ktorý mnohí mystici a duchovní autori nazývajú "Listiny duše". Sú to záznamy, ktoré nejestvujú v priestore a čase, ale v Bytí samotnom.

Zlý človek, ktorý konal "nevinným" spôsobom len preto, že si svoju temnotu neuvedomoval, možno nezožne karmický trest okamžite. No jeho duša stagnuje. Niekde v jeho vnútornom prostredí sa evolúcia zastaví. Stane sa ťažkou, zablokovanou. A skôr či neskôr bude musieť prejsť očistným procesom poznania pravdy – či už v tomto živote, alebo v niektorom ďalšom.

Naopak, človek, ktorý je citlivý, čestný a bolestivo si uvedomuje svoje limity – a napriek tomu volí dobro – zrýchľuje duchovný rast. Možno mu to prináša fyzické bolesti, možno mu ľudia nerozumejú. Ale jeho duša stúpa. Dozrieva. A to je to hlavné...